Bokmi Západných Tatier 2015 /alebo trošku iný pohľad na jeden krásny víkend /

II.etapa - stúpanie Smutnou dolinou

Bokmi Západných Tatier 2015

/alebo trošku iný pohľad na jeden krásny víkend /

Tak že by konečne prišiel ten správny rok? Povedal som si, keď som si niekedy začiatkom marca plánoval nejaký poriadny skialpinistický víkend. Už niekoľko krát som zvažoval svoju účasť na tomto najväčšom skialpinistickom podujatí na Slovensku, no nakoniec nejako vždy zvíťazila dobrá výhovorka prečo by to bolo dobré odložiť na neskôr…. BOKAMI-VYSTUP

Tento rok som to mal ale ťažšie, nakoľko nové SCARPY boli troška aj záväzkom pretekať a proti mojej lenivosti bola aj fantastická predpoveď počasia na zmienený víkend. Potom som chvíľu ešte dúfal, že sa nenájde správny parťák do dvojice, no aj táto záchranná brzda zlyhala, Dušan zareagoval na moju ponuku až veľmi pozitívne, a už som bol v pasci z ktorej nebolo úniku. A keď mi oznámil, že si mám prísť vybrať do Adam športu kombinézu, začal som trochu ľutovať moje nepremyslené rozhodnutie.

Keďže popri iných radostiach a starostiach a zháňaním potrebnej výstroje sme akosi zabudli na registráciu, využívame možnosť registrácie v piatok ráno v Bobrovci za „zvýhodnenú cenu“.

Dozvedáme sa, že za našu neschopnosť registrovať sa včas, dostaneme menej luxusné ubytovanie. Čo to presne znamená, sme sa dozvedeli krátko po prvej etape…Ale poďme pekne od začiatku. Štart prvej etapy bol v Bobroveckej vápenici, a ja zisťujem, že som tu na preteku tretí krát za pol roku. No teraz to nebude 30 minútový výbeh na Chatu pod Náružím..Po štarte sa najprv hrabeme trochu v blate, potom blato strieda ľad a potom sa ukazuje sneh a pripíname lyže. Môj plán, že prvú etapu pôjdem volnejšie sa zrúti hneď na začiatku, Dušan ma nejako necháva samého a ja len sledujem ako si mi v diaľke stráca jeho jeho žiarivá prilba. Tento úsek celkom poznám, viem, že na Babky to nejako musím výjsť, potom sa to začne byť pestrejšie. Neviem, ako dlho to trvalo, dlhšie  ako som čakal, no hore zase stretávam Dušana. Nasleduje zjazd, tu trochu s potešením zisťujem, že aspoň v zjazdoch ma Dušan čakať nebude. No zjazd rýchlo končí, nasleduje nekonečný tiahli výstup cez Bobroveckú dolinu. Tu už začínam pociťovať silu jarného slnka a dĺžku etapy a tiež i skutočnosť, že tentokrát neštartujem v skrátenej kategórii B / OPEN /, na ktorú som si nejako za posledné roky zvykol…Záchranu hľadám v nejakom energetickom gely, neviem či pomohol, no ako hubolep bol účinný. Ešte, že mi nezamŕza pitie, a tak ho riedim v žalúdku .Celkom ma teší prudký výstup žlabom na mačkách, som v tieni a silný vietor ma príjemne ochladzuje. S potešením zisťujem, že limit nedostaneme, v ďalšom zjazde si trochu oddýchnem a posledný výstup už idem spolu s Dušanom.

Posledný zjazd je nekonečný, nadol nás obieha niekoľko dvojíc, ešte slalom cez kosovku a už vidím cieľ. Na druhý deň nás čaká super etapa. Dlhšia,ťažšia, s väčším prevýšením a s pridanou záťažou vo forme cepínu, sedáku a iných radostí. Ráno vymýšlame taktiku ako ušetriť čas. Máme tajný plán. Dušan pôjde výšľapy trochu dopredu a skúsi ísť skorej do zjazdov, kde by som ho ja mal teoreticky dobehnúť. Plán to bol dobrý, no kontrolám na trati sa až tak veľmi nepáči a už po prvom výšlape Smutnou dolinou sme nútení sa počkať. A tak celý deň sa podobá na ten predošlý, nahor s veľkým úsilím obiehame niekoľko dvojíc, ktoré nás potom ľahko obiehajú nadol. Pomaly sa dostávame do najexponovanejšej časti etapy, úsek Smutné sedlo – Tri kopy – Hrubá kopa je nádherný, len škoda, že nie je veľa času sa obzerať okolo a vychutnať si nádhernú scenériu. Navyše, Dušanove mačky prestávajú držať a tak si niekoľko krát nacvičuje ich zapínanie. Aby to nemal veľmi jednoduché, celkom dobre fučí a tak sme radi, keďsa zase púštame nadol . Nasledujú krásne zjazdy Žiarskou dolinou, no na záver ešte sa vraciame do Smutného sedla. Ten výšlap sa ide nejako horšie ako prvý krát a je poznať , že sme na trati už skoro štyri hodiny. Zo sedla potom dlho nadol smer Zverovka. Podarilo sa a ja začínam veriť, že to nakoniec celé nejako dáme. V poslednej etape začíname netradične – najprv si precvičujeme beh po ľade v plnej poľnej asi jeden kilometer, potom nasleduje nekonečný výstup rúbaniskom ktoré nemá konca. Počasie sa zmenilo, je vidieť len pár postáv pred nami, na hrebeni pofukuje. Vrcholom dňa je zjazd zo Salatína.

Niekoľko horných metrov dobre otestovalo moje lyžiarske schopnosti.Pre zlú viditeľnosť nevidno ani červené terčíky a tak len tipujeme kadiaľ dole. No zároveň som rád, že ani nevidíme, aký dlhý je žlab a kde sa zastavíme v prípade pádu. No aj tento zjazd má koniec, o chvíľu stúpame na Brestovú, zase zjazd, potom Sivý vrch. V závere etapy sa opäť ukázalo slnko, a tak posledný dlhý dojazd do cieľa je celkom príjemný, až na pár úsekov kde treba nájsť posledné sily a vykorčulovať malé stúpania. Spolu prechádzame cieľom a sme šťastní, že je to za nami.

Čo dodať? Hoci na začiatku sme mali obavy, či sa nám to podarí absolvovať, teraz už ostávajú len pekné spomienky. Nebolo to ľahké, viac ako 20 km a 2000 výškových metrov každý deň, no stálo to za to. Tentokrát poradie a výsledný čas nebol dôležitý, na vyhrávanie tu boli iní. Pre nás bolo výhrou prejsť cieľom. Za podporu ďakujem Dušanovi a jeho domácej slanine,ktorá nám pomohla vydržať sa trápiť celý deň a Adam športu za materiálnu pomoc.

Martin Mikuštiak