Vonku zúri koniec marca, v Bratislave slušných +16 stupňov, v Tatrách tak -5, všetko nasvedčuje tomu, že mixové podmienky by sa mali konečne (NE)zmeniť k lepšiemu… Tak naša Tatranská voľba padne až na favorita číslo tri, zase by sme len špekulovali. Podľa vševediaceho portálu tatry.nfo sa pod názvom cesty Vyšné Baštové sedlo ukrýva hodnotná a pekná zimná túra. 🙂

Tak ráno dobaľujem posledné veci, hrejem čaj do termosky… 5:04 – Miro tu už mal byť, no našťastie má vo zvyku presne tú istú vec ako ja – pár minút meškať. 😀 Tak sa akurát stíham dobaliť keď práve parkuje auto pred domom.

Cestou za ďaľším mixovým dobrodružstvom vedieme ako vždy plnohodnotné debaty o lezení, ženách, výstroji a Kanade. 😀 Našťastie nás aspoň na chvíľu umlčí pohľad na miestnu pahorkatinu.

Zatiaľ nepadla ani veta o káve a mňa už chytá úzkosť, že si ju dnes ráno snáď ani nevychutnám! Tak zo seba vychrlím:

– Tak čo Miro, káva?

– Akurát jsem se Tě chtěl zeptat! Co dem?

– Ja už som sa bál, že dneská to bude bez! 🙂

O chvíľu si už posrkávam zo svojho obľúbeného teplého nápoja, vonku začína byť „plech“ a.k.a. najmodrejšia obloha všetkých modrých oblôh a obaja privolávame tie najlepšie lezecké podmienky aké pod Slnkom kedy nastali.

Po dorazení na obvyklé miesto parkingu nám pán v reflexnej veste s milým výzorom na tvári oznamuje, že „parkovisko“ (okraj vozovky) kúpila nová bratislavská firma, a že to bude 7 evri… Jaaj… veď však páči sa, prečo nie, veľmi radi prispejeme (ne)miestnej firme…

Chlapík nás počastuje otázkou odkiaľ sme, načo mu Čech s Bratislavskou ešpézetkou oznámi, že z Ružomberka… trošku zmätený nás obdarí úsmevom a zalezie do búdky po lístok.

Nenechávame sa rozhodiť a Miro začína s epopejou o krásnom fyrnovom lezeníčku, lahodnom prístupe, aj zostupe a ideálne keby nás auto na Popradské vyviezlo! Do toho všetkého mu do rytmu niečo naliehavo štrngá v batohu:

– Miro, čo to je za pračudesný zvuk toto klepkanie??

– Lžíce

– Čo? Aká lžíce?

– Taká normální, v termosce…

– A Ty ako prečo nosíš lyžičky v termoske?

– No protože tam ráno jednoduše spadla a mne se ji prostě nechtělo vybrat…

– Mhmmm.. dooobre 😀 😀

Ideme si ďalej a spoza zákruty sa črtá prichádzajúce auto smerom na Popradské. Skúsime stopnúť, veď má večne niekoho naloženého a my tiež nie sme až takí šerední. Palec hore, mávnutie ruky spoza volantu a už som sa mu snažil otvoriť zamknuté dvere…

– Na korbu vole!

Tak som sa usadil medzi bedničky s chlebom, vianočkou a makovými lupačkami, po ktorých som túžobne poškuľoval. Miro pokračoval v epopeji o nádhernom dni a ja som sa snažil skryť pred mrazivým vetrom vychádzajúcim spoza rohu auta. Predsa len som pred pár dňami vegetil v Bartislave v tričku. S úsmevom doširoka mávame lezeckej dvojici, okolo ktorej sme nemilosrdne presvišťali a pri chate vyskakujeme. Znovu nás sprevádza zvuk Mirovej magickej lyžičky a šlapeme hore Mengusovskou dolinou s výhľadom na „Slovenský Matternhorn“.Zabárať sme sa zatiaľ nezabárali, šóry turistov sme neobiehali, bundy proti vetru sme nepotrebovali, iba sme sa čudovali, prečo skialpinisti v týchto zemepisných šírkach hore kopcom šľapú na lyžiach a dolu v lyžiarkach. 😀

Niekde v masíve Zadnej Bašty sme spozorovali našu líniu, čo nebol až taký problém, keďže to bola najvýraznejšia línia široko-ďaleko. Čo však problém bol, že pomaly, ale isto pribúdalo nafúkaného snehu. Naša epopeja o krásnom fyrne sa pomaly ale isto menila na baladu o polmetrovom prašane.

– Makej hochu, vždyť trénuješ, tak pome šlap!

– Veď hej, snažím sa, tak ale veď ale! 😀

– Ukaž, du Tě vystřídat… No.. Vole.. To se opravdu jinak šlape tady vepředu! Fuu! 

– Aha, aha, tak jinak, co? 😀 a provokačne zakusujem kávenku

Pod šutrami napravo od žľabu sa vystrojíme, hodíme po čaji a zaplačeme nad naším osudom prešľapávačov.

Ja zaujmem postoj ističa cez plece a Miro začne prebojovávať cestu hore. Pre dnešný trip sme zvolili taktiku, že si každý nesie svoj batoh sám, čo sa nám nakoniec osvedčilo ako najlepšia voľba. Na konci žľabu Miro zaštanduje a ja si prevezmem matroš.. Hurá, prvá lezecká dĺžka. 🙂 Žľab nás pekne uzavrel a nechal nám len úzky priezor na Slnkom zaplavený hrebeň.

Prvú strmšiu časť preleziem cez širokú špáru, v ktorej je nie moc dobre držiaci sneh. Nasleduje pár metrový úsek zľadovateného fyrnu a keďže istiace spoty nedohľadne, vrtnem dve šróby len tak pre morálové spríjemnenie… nepodržali by nič. Druhú, ešte kúsok príkrejšiu časť vezmem 50:50 špára-pravá platnička. Opäť skobový štand, kde doberiem Mira a obaja zdesene pozeráme na obrovský závej, ktorý sa tam vyskytol namiesto nášho prebásneného fyrnu. Normálne mi odľahlo, že ide Mirec a vďačne s úsmevom mu podávam všetok matroš. Neviem si totižto predstaviť, čo by som tam mal robiť. 😀

Miro s kyslým výrazom v tvári, vyberie sa v ústrety tomu záveju a mrmle si niečo v nerozpoznateľnom jazyku… asi Przevalština. Začne.. kopať. Veď načo iné by si človek v marci bral čakany do Tatier? Tak 10 – 15 – 20 minút striedavého kliatia a skúšania vľavo verzus vpravo, všade stále príliš mäkko:

– No tohle je zoufalý naozaj! Víš já bych to aj skusil kousek doprava, nebo kopat výš… jenže se nemám kde pojistit!

– Vidím Mirec…

Opäť 5 minút Przevalštiny…

– Co… deš skusit?

– No… tak asi hej.

– Víš hochu, Ty seš mladej, perspektivnej, máš morál… jen smelo jdi do toho! 😀

– Jes! to je požehnanie! 😀 

– Vole a co jako povím doma??! No to neee!

– Čo povieš doma? 😀 to Ťa akože vážne trápi toto? Nič, že tu bola tona a pol snehu.

– Ješte vydrž, skusím to tady… hmm… ne, vyfotím si to, aby bylo videt, kolik je tady snehu a  jedeš! 😀 

(fotku som nepripojil, pretože je bielo-biela, čo síce svedčí o veľkom množstve snehu, no bielu A4 si človek môže vyfotiť aj doma)

Miro zišiel dole a ja som si nacvakal matroš. Ešte zhodnotil, že to odtiaľto naozaj nevyzerá až tak monštrózne ako keď je človek priam pod tým. A toho som sa obával – že tam nabehnem s očakávaním a nakoniec s dlhým nosom pôjdeme obaja domov. Ta vtedy! 😀

Nastúpim na miesto, kde predtým stál Mirec, obzriem sa a vidím, že padať odtiaľto dole nie je zrovna dobrý nápad, lebo by som letel rovno ističovi do náručia. Super. Istenie… hmm šróbu by som potreboval tak dvojmetrovú, aby som sa dostal k nejakému ľadu, frienda si tak pod pazuchu akurát môžem vložiť, vklínence taktiež… Paráda. Snehu POKO… pokrk, či skôr ponad, tak mi neostáva nič iné ako hrabať. Vyššie už nedočiahnem a nohy nedržia. OUKEJ, zostúpim nižšie a využívam lopatku na cepíne.

– Ty si kopeš stupy? No paráda! 😀

Grrrrrr

Dostanem sa kúsok vyššie, no moc sa mi tu machrovať nedarí, pretože jedna noha na vykopanom stupe, druhá niekde v platni šrkípe o žulu ako zametám rukami v snahe odstrániť čo najviac snehu. Koooomplet všetko si sypem na hlavu. Ak mi to zrovna nekončí za krkom, tak aspoň v očiach, ústach, nose… labúžo. Obzrem sa na Mira a z jeho výrazu mi je jasné, že nechápe.

– Tak Ty seš tedy obětavej, to áno. Já bych to hocu popravdě mrdal…Kŕče v nohe ma nútia prestupovať tam hore-dole a už by to fakt chcelo nejaké istenie. Jediné, čo ma okrem vŕtačky a nitu napadá je 10 minút hľadať špáru, kde by skoba aspoň teoreticky držať mohla. Tu prichádzam na prvú nevýhodu aktuálnych cepínov X-Monster a to je, že majú malé.. primalé kladivko. A tak v pote krvi v tvári tam ďaľších 5 minút zúfalo mlátim skobu, ale na moje potešenie aspoň zvoní. Potom si len pohmmkavam Hráme drží nedrží od IMT Smile a postupne ju zaťažujem.

– Tak co, drží?

– No odsadnutie by.. vydržala, ale pád asi nie… neviem

Vytrepem sa o kúsok vyššie a odhrabávam potenciálnu špáru na frienda… a čuduj sa svete, natrafím na skobu!

– Miro, hádaj čo?

– Co seš tam našel?

– Miro skobu! 😀

– Cožeee? No Ty seš opravdověj kouzelník, to ano! 😀

Ale hýbe sa trochu

Tak to by sme mali: dve provizórne skoby a ďaľšia tona snehu predomnou. Vyššie sa za spomínania všetkých diablov pokúsim zabiť ešte tretiu, nech predchádzajúcim dvom nie je smutno. Absolútne si už nedokážem odhrabať širší priechod v snehu a trčím na jednom mieste asi pol hodinu. Už ma to nebaví…

– Miro, hneváš sa na mňa?

– Proč jako?

– Tu trčím celú večnosť!!!

– Hochu, až se Ti to podaří dobojovat, tak já Ti osobne pogratuluju! 😀

Strašne som sa v tej chvíli bál, že mi navrhne, či to nechcem vzdať. Asi by som mu povedal, že chcem.

– Hele… a co kdybys vyfrézoval jenom tunel a my bychom přešli po jeho dne, jako v tom filmu, pamatáš 😀

– Vieš čo, poser sa hej?! 😀

Zabral som čakanom a ten sa mi preboril na druhú stranu… moment… druhú stranu, ale čoho? Ešte pár záberov a začal som sa strašne smiať – tunel?

– Miro? A vieš čo? Ja ten tunel urobím aby si vedel, aby si vedel!!!

– Co prosím??

Urobil som si okienko, aby som zistil, aký útvar mám vlastne pred sebou a z vnútra na mňa zasvietili dva páry očí.. No to snáď nie toto… Jáj, iba svetlo odrážajúce sa od cencúľov našťastie. 😀 Žiadny Yety, alebo jeho Tatranský bratranec. Ale na druhej strane asi to posledné, čo by som čakal. Asi 4×2 metre voľného priestoru. Tak som sa tam prazvláštnymi súkavými pohybmi natlačil, že to celé vyzeralo, ako keby ma tá diera vcucla. Prvé na čo mi dnuká padol zrak bola ďaľšia skoba. Paráda! Strop tejto jaskynky tvoril vklínený balvan a ja som si spomenul, že v popise cesty som aj čítal niečo o zaklínenom bloku a plošinou pod ním. Tak konečne trochu pauzička.
Čo sme si, to sme si, raňajky mi nesadli a jeden z nás dvoch si vyskúšal holú prdel v Tatranskom štande pri -5°C. A Miro to nebol…

No a potom sme pokračovali v bláznení sa. Teda ešte stále to bolo na mne. Tak som sa vybral vpravo, naspäť do tej šmykľavej stienky, odkiaľ som sa sem dostal.

Nachádzam konkrétne jeden pevný bod a tým je zaklínený ľavý cepín, nuž sa pomocou techniky feng-shuei previbrujem až k pevnému bodu č.2 a až po rúčku zarazím druhý cepín. 😀 Tak po asi 2,5 hodinovom boji v 5-6 metrovej kalamite vychádzam na svetlo sveta pozemského. V nádeji hľadám štand, no nikde nič, tak pokračujem malým skalným prahom na dlhý položenejší zľab. Inštinktívne ma to ťahá doľava a v najbližších šutroch skutočne nchádzam pár skôb. Hulákam odušu, aby ma Mirec cez tie nepriazne terénu aspoň trochu počul a potom si už len v kľudíku doberám.

Keď Miro dofrčí, tak sa samozrejme vyzvedám, či by aspoň jedna moja skoba držala

– Ale já myslím, že jooo hochu

S radosťou mu darujem veškerý zvyšný werkzeug, nachvíľu môžem mať v paži…

Samozrejme, že na neho zase vyšla prešľapávačka žľabom za súčastného popoliezania oboch drtičov. Ja sa už teším na svoju pasáž „troch previsov“ a dedukujeme, že by to teoreticky mohla byť posledná dĺžka. Taký dopohody rozlezený po predchádzajúcom mordore sa celkom teším dĺžke, kde sa aj miesto na poistenie s kľudom nájde. Po druhom previse, trochu kixujem, no kúsok pred sebou vidím istenie, tak mám motiváciu nedrbnúť. Cvak do slučky a odhrabávam šuter vedľa, že poleziem ďalej. Keď tu zrazu, odhrabem štand. 😀 No paráda! Tak tretí prevísek vychádza na Mira, tak mu treba! 😀 A veruže dobre, lebo ten bol prekernýýý…   Ale podľa môjho skromného názoru to prvolezec zobral až príliš sprava. Vraj za skobami išiel, pchh 😛

– Tak posledná dĺžka je predsa len na Tebe Mirec! 😉

– Ha! To víš že jo, vždyť to bylo od začátku úplne janý, že jo!

Tomu dala, tomu dala, aj tak musel zaštandovať pod prevejom! 😀

S poker face-om som mu ukradol nejakú tú slučku a expres, pre sicher na zdolanie posledných pár metrov, no vnútri som sa mu ukrutne smial, že to predsa len vyšlo na mňa. Frajersky som si vyšiel asi posledných 5 metrov a hrdo som umiestnil svoju zdatnú postavičku do stredu sedla . 😀 Keď som tam vydupal miesto pre mňa a polku Mira, tak sme sa dohodli, že keď už máme dnes taký tradičný výstup plný istenia cez plece, súčastného popoliezania a skôb, posledných pár metrov pôjde Miro opäť cez plece. Keby dačo, mám skákať do druhej doliny. 😀

Tak sa Miro po chvíli vyštveral ku mne a gentlemansky odmietol pol miesta, ktoré som mu ochotne vydupal. Vraj padá tma, istím ho znova cez plece a zostupuje do druhej doliny (keby dačo, skáčem do prvej doliny 😀 ). Ešte jedna selfína a ideme na to.Miro zliezol na jednu dĺžku lana a zahlaholil, že je to bezpečné a ja môžem schádzať za ním. Zchádzali sme teda do Mlynickej doliny, keby sa niekto nechytal. 😀 Vzhľadom na to, že sa pomaly, ale isto stmievalo, strmý úsek sme sa rozhodli zlaniť. Priznám sa, že to bolo najmorálovejšie zlaňovanie v mojom živote. Totižto veriť prúsiku ohodenému okolo biedne trčiaceho šutra o tvare trojuholníka, po ktorom ten prúsik krásne roloval dohora, až kým sa človek nedostal za hranu.. to Vám bolo kopec srandy! Normálne som spustil motlitbičku, keď som bol na rade. 😀 Zlanili sme obaja bez trvalých následkov a už nás čakala iba trojhodinová cesta k autu, plná rozprave o Kanade…

Čo sa testovalo:

by Kubo