Malofatranská stovka je považovaná za najťažšiu slovenskú stovku. So svojimi parametrami niečo okolo 105 km a +7000m je skúškou pre každého bežca, ktorý sa postaví pod jej štartovný oblúk. Propozície trate však nie sú to jediné, čím MF100 preskúša pretekárov. Najväčším kladivom je počasie. Tento rok okrem saharských horúčav prišlo aj výrazné ochladenie a s ním silné búrky, ktoré mali za následok zrušenie celého preteku.

Keďže je štart tejto akcie v sobotu o 6:00 ráno a Terchová nepatrí zrovna medzi najväčšie dopravné uzly v strednej Európe, rozhodli sme sa spolu s Robom, Lukym a Julkou  využiť možnosť prespania v telocvični v Terchovej.

Už typicky prežratý (veď pred akciou sa treba poriadne predzásobiť, či?) vo vlaku stretávam Lukyho a Roba s asi 150litrovými batohmi. Čo v tých batohoch skrývali, je mi dodnes záhadou, keďže ja som mal poloprázdny 30l a mini spacák k tomu. Nevadí. Z vlaku utekáme na autobusovú stanicu, kde nás už netrpezlivo očakáva Juuulia. Vadí. Veď komu by sa chcelo ani nie 12 hodín pred ultráčom behať? A ešte k tomu aj s batohom?! Tak sa v buse nasúkame presne tam, kam patríme – na samý koniec spoločnosti, na „päťku“, kde sedávajú iba opití teenageri, priaznivci Franca a uvrieskaní bežci. Doteraz sa čudujem, že nás odtiaľ miestny občania nevyhádzali cez zavreté okná autobusu. Počúvať o Tridentskom koncile, Francovi, Lukyho projektoch s 10 000 výškovými metrami a záhade vysávajúceho černocha.. to naozaj nie je pre každého. V Terchovej našťastie bez ujmy vystupujeme, vyzdvihneme štartovné čísla a dohadujeme sa, kto ide kam spať. Robo nakoniec odchádza širákovať s Janurkami, a ja sa po boku Júlie a Lukyho ocitám na pivku v kolektíve hviezd česko-slovenského ultratrailového sveta. Sám organizátor nás ešte pozve na jednu Borku a trochu sa povozí na ružovom minibicyklíku, ktorý podchvíľou okupoval aj Luky:V pomerne kresťanskú hodinu (polnoc) sa poberieme spať. Niektorí si to namieria medzi kolotoče, iní do telocvične, a ten zvyšok na pódium pred telocvičňu. Niežeby dnuká neostalo miesto, to nie, len sme to proste tak cítili.Zobudím sa okolo 4tej ráno na to, že mi strašne treba ísť na záchod, no som tak lenivý, že to v spacáku prečkám až do 4:50, kedy Martin Drozd svojím hlasom oznámi pretekárom, že je čas vstávať. Posťahovaný ako lodný uzol (pretože po každom behu treba čo? Nie strečovať! Pivo piť!!) sa s Lukym predieram až na samé čelo pretekárov, lebo Robo s Džulou sa tam proste museli narýpať.Ledva sme si stihli spraviť svojku a už nás hnali k plecháčovi, čo bohatým bral a chudobným dával. Už tu sa cítim trápne, lebo my, ktorí sme boli rozhodnutí pre zadný voj, teraz na samom čele pelotónu intenzívne zavadziame asi všetkým pretekárom na trati.Prebehneme kúsok po lúke a nasleduje strmá odbočka doprava, kde sa napojíme na asfaltku. Aby to nebola totál nuda, tak zbiehame asi 60 stupňovým svahom. Tráva poránu dopohody orosená, polovica pretekárov to berie zadkom, nejaký týpek vraj aj hlavou. Lukyho šusom obiehajú asi dvaja paličkári v carvingových lyžiach. Toho samozrejme vezme amok a s bojovým pokrikom ich obieha naspäť, načo všetci traja hádžu ritiaka. Na asfaltke  pre istotu nahodíme najpohodovejšie tempo všetkých pohodových témp.Konečne bočíme na lesné cestičky a profil trate sa mierne začne dvíhať. Zo sedla Príslop je to niečo cez 300 výškových metrov na Baraniarky a mne sa ide úplne skvele, tak si to pustím za prvým premotivovancom, ktorý začne všetkých obiehať. Hore na hrebeni čakám Julku a Lukyho, z ktorého si zase robí jeho Sralomoňácky batoh dobrý deň a padá mu po zemi kade-tade (áno, je to len čistá závisť, jasné, že by som ho hneď bral 😀 ). Julka to medzičasom rozbehne až tak, že ju dobiehame snáď až v sedle za Kraviarskym. Tam si asi s Lukym vymenili štafetu, lebo to vyplieskal dolu rigolom ako keby bol na nejakom preteku alebo čo.  Vo Vrátnej obžerstvovačka, kde sme asi 15 minút do seba intenzívne tlačili všetko, čo nám prišlo pod ruku.Chyba. Keď vyrážame mierne do kopčeka, mňa to v bruchu všetko akosi omína… pri pohľade zapichnutom do zeme mi je až na zvracanie. Asi ten pomaranč, banán, dyňa, vianočka, banán, soľ, kola, vianočka, avokádo, kola a ionťák až tak spolu nekorelovali. Alebo som sa proste od dobroty prežral?

Na Chate na Grúni mi je už našťastie kúsok lepšie, lebo sa ma Luky snaží zamestnať akýmsi vertikálom a  matematickou záhadou. Do krvi sme tam riešili (ne)reálnosť profilu trate 4km a 8000m+, dokonca sme zapojili okoloidúcich pretekárov a za ich názor im slušne poďakovali.Ani neviem ako sme sa ocitli v Štefanovej a v dobrej nálade mojím „rodičom“ pílim uši: Ahaa trampolína!! Môžeem íísť na trampolíínuu?“ 😀 (lebo v Štefanovej majú trampolínu asi v každej druhej záhrade). Moju dobrú náladu ešte umocnil príjemný chládok v tieni stromov, cestička popri potoku a zopár rebríkov. Skoro som zomrel od smiechu, keď Luky začal interpretovať paródiu na Krtek a Hrouda.Od Vrchpodžiaru, až po Medzirosutce úplé žúžo, ešte sme aj s turistami zavtipkovali, keď sa snažili udržať naše tempo. Tu však začína citeľne pripekať a moja vidina o blahodárnom tieni sa doslovne vyparí do rozhorúčeného dňa. Ubíjajúce slnko sa snažím zahnať litrami vody, čo má za následok asi to, že si v polke stupáku na Veľký Rozsutec vyčerpám aj poslednú kvapku z camelbacku. Fasa. Do kopca začnem akosi viac dychčať, no nechcem si pýtať vodu od ostatných, pretože je úpek a určite ju tiež potrebujú. Naveľa si v polomdlobách pýtam od Julky aspoň pol glgu, lebo by ma tam asi na mieste vystrelo.Hore na rázcestí mala byť vraj kontrola, no nikde nič.. tak stááálii sme tam asi tridsiati, kričali sme naňho.. Poniektorí si postáli, ja som si posedel a keď sme sa zhodli na tom, že kontrola tam proste nikde nie je, hromadne sme si to pustili do sedla Medziholie. Všetci. Naraz.. Riadna trma-vrma, oproti idúci turisti sa tak poschovávali pomedzi kosodrevinu, že ich skoro ani vidieť nebolo. Alebo som už bol natoľko dehydrovaný, že som ich iba ja nevidel? V každom prípade sme vbehli do tieňa medzi pár stromov a aj kontrola sa zrazu našla. Potom už len kúsoček na občerstvovačku, ktorá pre mňa znamenala spásu nad spásu. Kým som sa stihol napiť a požrať im polovicu zásob jedla, Julka vyrazila napred. Moje prekvapenie nastalo v momente, keď som si išiel nabrať vodu do camelbacku. V aute s vodou svietil nápis „Šetrite vodou, prameň vyschol. Najbližšia občerstvovačka 8 km.“ ..no do riti.. dilema: Budem hulvát a naberiem si toľko, že mi to s prehľadom vystačí, alebo budem gentleman a pôjdem na doraz s troškou vody? Samozrejme vyhralo moje rytierske srdce a nabral som si niečo okolo pol litra. Teda aspoň som si to myslel. Lenže chybička se vloudila a ja som si neuvedomil, že mám camelback v batohu stlačený a pol litra na ryske sú možno tak dva deci v skutočnosti. Veselo som si vyrazil z občerstvovačky a spoločnosť mi robil pán Babej. Zakecaní sme sa vo dvojke vydali na Stoh traverzom po žltej, namiesto hrebeňa po červenej. Ešteže nás dobehol pán Šichta a vrieskal po nás, že sa máme vrátiť, že ideme zle. Babej stretol kámošov s kŕčami, tak spomalil, Šichta stretol energiu, tak zrýchlil. Ja opäť prepchatý všetkými darmi obžerstva,  šúchal som nohy za ním, čo to šlo, no stratil sa mi z dohľadu. Našťastie len na chvíľku. Znovu sme boli všetci traja pokope a plúžili sme sa hrebeňom. Dostať sa na Stoh nebol až taký problém. Tie začali až potom. Najskôr Luky len tak medzi rečou utrúsil,  že nejdeme na 24 hodín, na čo Júlia spustila také slovné zvraty, že Luky sa bál čo i len nadýchnuť. Proste len nemá rada, keď ju niekto informuje o čase.

Ďaľší problém nastal, keď mi niekde za Stohovým sedlom začalo byť fakt že nagrc. Keby nešli oproti turisti, tak to tam šľahnem jedna radosť. Ja som sa totižto vyfintil do čierno-čierneho outfitu a Slnku sa asi pokazil termostat, lebo pripekalo tak na 1500 stupňov.  Akoby to nestačilo, znovu mi došla voda, keďže som si jej nabral akosi poskromne a prestával som sa potiť. Pripadal som si ako vyhnanec v Saharskej púšti.

Tak nejak uzavretý do seba, lebo v tom teple sa nikomu nechcelo somnou rozprávať, som sa otočil na tých dvoch s vetou: „Ja musím zrýchliť, pretože sa nepotím a tým pádom sa prehrievam!“ Nato Luky na mňa vygúľal oči: „Prosím??! Ty mi akože chceš tvrdiť, že sa v tomto hice nepotíš?!!“ Bez ďaľšieho vysvetľovania som za Poludňovým Grúňom zrýchlil a obiehal som stovkárov jedna radosť. Všetci sa na mňa pozerali, ako na idiota, no moja teória fungovala. Nieže by sa mi celá cestička pred očami vlnila ako brušná tanečnica a v ústach mi zavládol tretí prašný stupeň.. išlo sa mi lepšie. Pred Chatou pod Chlebom som sa takmer vykúpal v prameni a zaliezol som kdesi do tieňa čakať na tých dvoch. Občerstvený a pripravený pomaly vyraziť som si spolu s tými dvoma dal predsa len ešte vývar a radlera. Dobrá voľba. Luky začal splietať hovadiny o tom, že asi ide skončiť, lebo ho bolí koleno a blaa blaa… Podľa mňa sa mu len na tej občerstvovačke veľmi zapáčilo… 😀 Hmm, kto vie prečo?

Z občerstvovačky som vybehol o čosi neskôr ako oni a keďže som 80%ný introvert, zakecal som sa s dvomi ďaľšími bežcami. Už-už som sa chcel oddeliť od nových kámošov, no Julka ma poslala s nimi, že veď sa mi ide lepšie, keď idem rýchlejšie. S malou výčitkou (bola obrovská!) som sa vydal svetu v ústrety vo vynovenom zložení: ja, Jano a Majo.Za celkom družnej debaty sme dobehli až na chatu pod Magurou. Akurát sme odchádzali, keď dorazili aj Julka s Lukym. Nasledujúcou zastávkou bol Lipovec – cieľ MF50. Na miestnych krkahájoch sme pribrali zopár pretekárov a v skupinke sme dorazili do Lipovca.Tam ma v momente obskakuje Robo, ktorý bežal MF50 a už je asi tri hodiny v cieli. O chvíľu je pri mne aj vysmiata Bobča. Nečudo, veď skončila na 1. mieste za ženy! 😉 Veľká gratulácia a poklona! 🙂O chvíľu dobieha aj Luky s Julkou. Celkovo sa na tejto občerstvovačke zdržím asi večnosť plus dva. Komu by sa odtiaľto chcelo, keď tu vidí toľko vysmiatych 50tkárov a oddychujúcich 100vkárov?
Nakoniec sa vydávam v ústrety stmievaniu po boku Julky a Lukyho. Som rád, že ich mám opäť po svojom boku, aspoň ma viac nebude kváriť výčitka, že som im bezohľadne zdrhol s inou partou. (Tá nakoniec ešte oddychovala v Lipovci) Ako znovuzrodený (psychicky), no zároveň celkom slušne dosekaný (fyzicky) si vykračujem do kopca na Minčol. Padne tma a vytasíme čelovky. Kdesi v diaľke sa blíska a počuť vzdialené dunenie hromov. Ešte pred Minčolom Luky obdrží telefonát od organizátorov, vraj sa máme ponáhľať do úkrytu na Rotundu, lebo sa blíži búrka. Na to Júlia opäť reaguje niekoľkými kvetnatými vetami, že viac sa ponáhľať nedá! Keď vystúpime z lesa a blesky aj hromy sú bližšie, zisťujeme, že sa zrazu poponáhľať dá. 😀 Obiehame dvoch pretekárov a oznamujeme im, čo je vo veci. V dialke svietia svetlá na vysielači vedľa Rotundy. Letmo odhadnem, že do trištvrtehodky sme tam ako na koni. Iste. Asi hodinu a pol sa náhlime lúkou, lesom, lúkou, lesom, čelovky vrhajú prapodivné tiene (Luky pomenoval tento netradičný jav 3D 😀 ), na oblohe hromy, blesky… no hotová scéna z Pána Prsteňov. V lese počujem zvuky zvieraťa, ktoré neviem identifikovať, no znelo to ako pokazený fúrik. Zradca Luky odbieha v týchto ťažkých časoch dopredu. Potom sa musím s Júliou hádať, či odrazka na ktorú svietim s čelovkou je krík (Júliin typ), alebo Luky (samozrejme, že môj typ).Hromyblesky silnejú a 5 minút pred dorazením na Rotundu utekáme v pršiplášťoch. Ooo vďaka Ti Júlia, za tento igelitový dar z rafinérií, vďaka nemu som neskončil do nitky premočený. Na Rotunde nás vítajú prívetiví horskáči a pár sklesnutých pretekárov. „Ďaľší štyria môžte ísť do auta.“ zahlásil horskáč, ktorý sa zjavil vo dverách a za chrbtom mu zúrila hrmavica. Čo? Ako do auta? Či to koho tým myslel? Tak milo, ako to len šlo nám vysvetlili, že pretek je prerušený a na 99% úplne zrušený. Pretekárov majú prevážať na Martinky. Po tejto správe sa Luky skoro zosypal, odmietal prijímať akúkoľvek potravu a rozhorčoval sa nad nespravodlivosťou celého sveta. Ja som sa s tým asi do dvoch sekúnd zmieril a keď som videl, ako je vonku, normálne som sa trošku potešil. Na Martinkách to celkom žilo a všetci pretekári okrem jedného boli zmierení s tým, že sa ďalej proste nejde. Aspoň bola sranda a Lukyho polka chaty posielala ovešať sa železom a kľučkovať pomedzi blesky. 🙂 Nakoniec po mňa, Lukyho, Julku a ultratrailovú hviezdu Evu Konszkú prišiel Juro a za brutálneho dažďa nás porozvážal.

Do Fačkovského sedla, kde sa nachádzal cieľ MF100 a naše batohy, sme išli až na druhý deň, pekne krásne na aute. Symbolicky sme vyfasovali po diplome a davaj na afterku do vychýreného penziónu Gitka a leháro do Šútova… P.S.: Keby sa niekomu nezdal Julkin outfit.. tak áno, všetky veci na prezlečenie mala v batohu vo Fačkovskom.

P.S.2: V Penzióne Gitka v Lipovci dávajú veľké porcie jedla a majú dokonca aj Horárkine prsia!

P.S.P: Ďakujem Julke, Lukymu, Janovi a Majovi za skvelú spoločnosť počas preteku

P.S.3,5: Ďakujem Martinovi Drozdovi a všetkým organizátorom za skvelý pretek, hoc so zážitkovou búrkou. Rozhodnutie ukončiť pretek bolo z môjho hľadiska správne a nanajvýš zodpovedné.

by Kubo