Po dvoch úspešných akciách – SKIALP TEST DAY a TREKLAND NIGHT, môj víkend pokračoval Tatranským mixovým lezením, spojeným s testovačkou oblečenia od DIRECTALPINE.

Čo sa testovalo:

Predpoveď počasia pre Tatry na nedeľu nebola ktovieaká, tak sme sa s parťákom na skorej rannej kávičke na pumpe dohodli, že sa rozhodneme až priamo na mieste – či sa pôjdu len ľady na Záhradkách alebo sa pustíme do Veverkáča a následne dáme pokus na mixovú cestu Silvestrovské blues na Slavkovských zuboch.

Samozrejme, že akonáhle sme vkročili na Hrebienok, bolo nám jasné, že nám to nedá a budeme chcieť ísť aj ďalej. Síce pomerne husto snežilo a bolo aj pár cenťákov čerstvého snehu, ale podmienky boli lepšie ako sme čakali. Tak sme úspešne predbehli tri dvojice lezcov, ktorí tiež išli na Veverkáč, nuž som sa zas vytešoval, že aspoň nebudeme musieť mrznúť pod nástupom.

Na naše prekvapenie na Veverkáči si už veselo liezli dve dvojice lezcov – však sme pred nami nevideli žiadne stopy. Keď sme sa dotrepali pod ľadopád, tak sa ich pýtam, že odkiaľ prišli, keďže sme pred nami nevideli žiadne stopy.


– Však tadiaľ, kadiaľ vy, len aha ako husto sneží, stopy už zapadli ? .

Tak si vravím, že haluz, nie sme jediní premotivovanci, ktorých dnes napadlo sa dnes trepať až sem…

Povešal som na seba šróby, Mirec nadhodil kontrolnú otázku:

– Tak co Kubíku, připraven?

– Jasnéé.. ako vždy Mirec ?

Zasekol som zbrane, nakopol mačky a išlo sa. No musím povedať, že sa mi liezlo úplne geniálne, užíval som si ľadík ako keby som bol doma v obývačke. Teplota tak akurát, tvrdosť ľadu na jednotku a moja nálada s každým krokom lepšia.

Keďže v pravo od nás liezli štyria ľudia, hodili sme si to do ľavého štandu, ktoré sú tam mimochodom dva. Jeden vyššie, je z neho spustené asi dvoj – trojmetrové lano s poviazanými okami a druhý asi o meter a pol nižšie ako končí posledné oko lana.

Keď som sa cvakol a zahučal ZRUUŠ, chalanisko zo štandu vpravo – na druhej strane ľadopádu sa ma pýta, či bolo lezenie ľahšie ako na Ľade vedľa Velickej próby. So zasmiatím konštatujem, že určite nie, že toto bola lambádička… zamyslým sa a letí otázka naspäť:


– A odkiaľ ty vieš, že som bol na Velickom?

– Videl som fotky!

Odpoveď ma potešila, prehodili sme nejaké to slovo a popriali si vzájomne pekný zvyšok dňa, keďže my sme ešte chceli pokračovať kúsok ďalej. Pozdravujem partičku do Spišskej! ? .

Mirec doliezol do blízkosti štandu a spustil:


– Se ti dobře lezlo hochu co?

– Neuveriteľne dobre, úplne som si to užíval! 

– Jo, jo sem si všiml, i dle četnosti jištění…

– A veď to nebolo také hrozné, či?

– Když se ti dobře lezlo, pak určitě ne!

Tak ani nedoliezol priamo ku mne, ale rovno sa pustil do druhej dĺžky, ktorá končila na ľavej strane žľabu. Vyššie v žľabe sme spozorovali ďaľšiu dvojicu lezcov, ktorí akurát naliezali do cesty vedľa nášho vytypovaného Silvestrovského blues.

Keďže Miro už túto cestu liezol, vybral sa na prvom opäť on, aby sme trafili nástup. Na jeden šup vyšiel žľabom, aj započal lesbičku, takže pre mňa to znamenalo, že som musel opustiť štand a až pod stenu sme išli súčastne. Keďže som ho nepočul ani hlásku, tak sme už tak nejak zladení, že na základe poťahania lanom si vieme dať vedieť, kedy je prvolezec ready na istenie druhého. Tak som naliezol do takej malej, hnusnej, špinavej, tmavej, šmykľavej blbosti hneď zo žľabu a nadával som už prvé kroky, že toto čo má byť, veď je tu ľadu ako špiny za ohryzenými nechtami bratislavského úradníka… Keď som sa konečne vykekecil z tej pár metrovej hnusoby, už bolo dobre, aj trávy, čo nedržia tam boli, aj trochu ľadu a nejaké tie centimetre snehu. Ešte preškrkať mačkami po hladkej platni, trochu trávy a som v štande. Tam zhadzujem batoh, krochkám si, že aká krása a začnem Mirecovi odcvakávať matroš, nahadzujem si ho na seba, podleziem ho a šup ho do kútika. Ohodím šutrisko slučkou a vytešujem sa ako malé decko… po pár metroch sa zakloním, zaručím na pol doliny euforický výkrik…


– Co je hochu? Seš v pohode?

– Jasnéé Mirinko, len mi je tu dobre, nechajte ma tu, ja si tu budem lezkať donekonečna

– Jó, tak to znám…

Zaštandujem, vydupem si parkplatz, doberám Mira a občas hodím očkom po chalanoch, čo sa hrajú vo vedľajšej ceste. Ako sa blíži ku mne ten čechúň, tak počujem ako si spieva… no musím sa začať smiať ? .

V štande rozoberáme, kto pôjde poslednú dĺžku, skrz dobrú náladu mi srdciarsky prenecháva tú česť. Ešte chvíľu postojíme s pohľadmi upretými smerom ku Lomničáku, lebo sa dolinou rozliehali zvuky celkom slušnej lavínky. Začnem, pár metrov lezeníčka a potom dlhý žľab až ku konečnému štandu tohto Blues v pravom slova zmysle priamo v malom sedielku. Trucovito idem trochu v ľavo od žľabu, ešte nechcem choďáky.

– Hele hochu, ale drž se v pravo

po krátkej debate som dostal povolenie vytrepať sa na rebierko po ľavej strane žľabu, lebo o žľabe som prehlásil, že:

– Ale to bude nuuuu daaaa!

Celkom šťavnaté to bolo, chvíľu som rozmýšľal, na kieho som sa sem trepal. Nevidel som tam moc možností istenia, hlavne sa mi tam nechcelo moc stepovať, lebo nohy nič moc. Ten snehový žľab mi dodával akýsi pocit istoty. Hlavou mi išlo, že veď už len pár metrov v tejto somarine a potom sa to mierne položí. Trošku zúfalo som hľadal miesto na zaistenie, no nikde nič. Kúsok vyššie sa čosi črtalo, predomnou veľký šuter, taký fajný na oblapenie. Potrieskam po ňom raz, dva razy, zaprem sa.. drží.. kurňa ale nezdá sa mi.. poobzerám si ho, nádych, nakopnem nohy… a vtedy prišiel ten prazvláštny pocit… že DORITI… pár tlmených zvukov, trochu tmy.. teda skôr trochu svetla a viac tmy.. a zbadal som sa na to, ako chaloši z vedľajšej cesty po mne vrieskajú:

– Si v pohode?! Nič ti nie je? Máme ísť za tebou? Zvládaš to? Hej! Nič ti nie je?!!

Kurňa aká spŕška otázok.. doriti.. som u seba a prichádzam na to, že po asi 5 – 6 metrovom páde som epicky zavesený dolu hlavou, lebo lano sa mi ľúbezne omotalo okolo nohy. Obrátka, dve, drbne ma ešte metrík do hebučkého prašanu a síce ešte sám neviem, či som OK, ale chalanom odkričím:

– Hej som v pohode!!

– Asi – tak polohlasne sám pre seba…

Ešte ma upozornia, že ma nezachytilo istenie, ale že mám lano prehodené cez výčnelok veľký ako pol dlane – jedno. Tak ďakujem môjmu Strážnemu a staviam sa na nohy. Ešte ten taký flash, že pulzujúca čiernota pred očami, hučanie v ušiach.. no v momente som sa začal oprašovať od snehu, povoľovať si slučky, ktoré sa ku mne nejak tesnejšie primkli, mám ja na saláme nejaké flashe. Chalanov aj Mira opätovne uisťujem, že som oukej a ďaľej zvládam sám. Otočím sa na Mireca a kričím:

– Tak predsa len  žľabom.

– Asi jo ?

Obaja sa smejeme, na sumarizovanie nie je čas, musím si vyliezť po šprajcnuté lano, nech môžem znovu zliezť a ísť poslušne žľabom. Tam to bolo také choďákové, posledné dva metre ešte mix. V štande sa hanbím sám pred sebou, ako šteňa, čo roztrhá veľkého plyšáka a jeho Pán sa naňho pozerá prísnym okom. Keď sa zhora na mňa potroške sype sneh, dopne mi, že borci vedľa už doliezli a zlaňujú k nám.

– Ahoj!

– Čaau, idete zlaňovať tadiaľto?

– Hej, hej, máme spoločný zostup… Ty si tam riadny pád hodil počúvaj, taký poctivý. Si určite v pohode?

– Jasné, som ok, taký trošku dopučený, ale nič to nie je… moja chyba, nemal som sa trepať tam, kde som nemal čo robiť.

– Urval sa ti šuter, som videl. Ono sú túto zimu oničom podmienky, ani trávy nedržia nič.

Jemne utešený, že mi drží stranu som sa s ním pustil do reči. Povedal mi príhodu o tom, ako on hodil v Tatrách držku, tak som sa cítil zase kúsok lepšie. Ešte povzbudivé slová toho druhého:

– Ta to bude dneská niekto opitý! Taká držka a nič! ?

Pozdravujem chalanov do Košíc a Zvolena! ?

Doliezol Míra a rovno vlastne aj zlanil, ja za ním, chalani za nami. V každom štande sme si všimli kvapky krvi a ani za toho sme nevedeli prísť nato, odkiaľ sú, tak som ich len pred zlaňovaním rozhrnul, nech nerobíme šouku ? . Až doma som prišiel na to, že boli z kolena, lebo som si mačkou roztrhol nohavice na ľavom kolene a trochu sa škrkol. Pod ľadom ma Miro zodpovedne kontroluje a ja v duchu nadávam pri každom kroku, lebo ma bolí ľavá polka riti a pravé lýtko. Zbalíme veci a pratáme sa čím skôr spod Veverkáča, lebo sa nejak oteplilo a stále kydá – najvyšší čas, aby aj nás nechytila nejaká tá lavínka. Cestou dole mi Míra rozpráva jeho príhody z Tatranských pádov a so smiechom mi zvestuje:

– Jo hochu, já už vím! Mixová držtička pro pana Kubíčka se to bude měnovat ?

– No.. Veverkáč OS a Silvestrovské blues RP

– Jo, jo.. seš si odsedl.. pár metrú ?

Tak si kecáme a v tom mi zavolá Miška. Rozumiem jej asi každé päťdesiate štvrté slovo, lebo som prišiel na to, že mobil tento môj víkend nerozdýchal a odišiel mi reprák.. neskôr aj displej. Ale zvestovala mi, že sú v poriadku po prespávačke v trojici po TREKLAND NIGHT, čomu sa teším  .

Čo sa týka testovaných vecí, tak sa k nim vyjadrím neskôr jednotlivo v ďaľších článkoch. Zatiaľ len stručne:

Cepíny Grivel X-Monster ma opäť presvedčili o tom, že sú to všestranné zbrane, v ľade držia tutovo, zasekávajú sa s ľahkosťou, gumená podložka pod rúčkou účelne pohlcuje vibrácie, keď náhodou v zápale boja trafíte namiesto zaľadnenej štrbiny o čosi tvrdšiu tatranskú žulu.

Bunda Block je s bundou Devil Alpine zladená do jedného celku, Block poskytne tepelný komfort a drží ho v ideálnej hladine, aj keď je človek celkom slušne spotený po zbesilom prístupe. Devilku nie nadarmo používajú horskí vodcovia, u Directu je táto bunda symblom odolnosti, čo môžem potvrdiť. S nepríjemným mokrým snehom si poradila bez problémov a bez trvalých následkov úspešne obstála aj v nechcenom teste oderuodolnosti v mixovom prostredí.

Nohavice Cascade Plus sú mega pohodlná záležitosť, nie sú nepremokavé, no pri teplote do cca -3°C a aktívnom pohybe versus čakanie v štande sú priam ideálne. Aj keď som citil, že boli mokré na stehnách a kolenách, zima mi v nich nebola. Materiál použitý v oblasti lýtok dokonca príjemne hrial. Čo som maximálne ocenil je sťahovanie v oblasti členkov – nemusel som si so sebou trepať návleky a hohavica sa počas celej akcie výraznejšie nepovytiahla a nepustila sneh do topánky. To, že som ich roztrhol mačkou na kolene počas pádu, nepovažujem za akékoľvek mínus, roztrhnutie nohavice / návleku mačkou je bežná prax.

by Kubo