Stačí fakt málo – IBA CHCIEŤ

Včera som sa stretla s Karolom. Z príjemného stretnutia s človekom, ktorý sa venuje športovo-relaxačným činnostiam, aké celý život  obdivujem, vyplynulo pár momentov, keď som sedela s otvorenou pusou a snímala pred mojím spoločníkom pomyselný klobúk.

Karol je telom aj dušou oddaný prírode a svoj život si organizuje tak, aby v nej trávil čo najviac času. Stala sa jeho druhým domovom.

Vravíte si, že na tom nie je nič nezvyčajné, ale čítajte článok dokonca a ja vám garantujem, že za jeho príbehom nájdete aj vy niečo viac.

„Už odmalička som prahol po pohybe,“ začína svoje rozprávanie. „Venoval som sa rôznym športom a každý z nich na mne niečo zanechal. Vnútorné bohatstvo, ale aj množstvo zranení, ktoré mnohokrát viedli až na operačný stôl. Nepriaznivé prognózy lekárov, bolesť, ktorá s tým úzko súvisela – nič z toho ma však neodradilo od lásky k športu a pohybu ako takému.

Venoval som sa atletike. Je to krásny a rôznorodý šport. Treba v ňom veľa sebazaprenia, potu a vnútorného chcenia. A samozrejme prináša aj zranenia. Nikdy však pre mňa neznamenali riziko, že by som na šport nebodaj zanevrel. Mal som niekoľkokrát rozbitú hlavu, zlomený nos, meniskus na oboch kolenách a toto všetko pre mňa neznamenalo nič v porovnaní so šťastím, ktoré v súvislosti s pohybom na čerstvom vzduchu pociťujem. Keď som sa však stal cieľom letiaceho oštepu, bolo to trochu komplikovanejšie,“ hovorí Karol so zamysleným úsmevom na tvári a človeku sa zrazu akosi ťažšie dýcha. Pri zmienke o zranení, ktoré naháňa hrôzu sa tvári, akoby vám opisoval včerajšiu prípravu obeda a ja nemo premýšľam, či som fakt tak prehnane precitlivená, alebo tento človek posunul svoje hranice vyššie, ako je bežný limit.   atletika

„Mal som kompletne potrhané šľachy a svalstvo ľavej nohy a ocitol som sa na invalidnom vozíku. Lekári mi úprimne želali, aby som v sebe našiel silu začať jedného dňa opäť chodiť po vlastných. No a ja som si úprimne želal, aby som už čoskoro mohol opäť liezť po skalách, bicyklovať, robiť milované túry a bivakovať pod holým nebom. Som taký, pod prekážkou – nech je už akákoľvek, vidím možnosť prekonať ju a dostať sa tak ďalej. Ale necháp ma zle, život neberiem ako súťaž, je to pre mňa príležitosť byť šťastným.“ V tejto fáze nášho stretnutia sa mi v hlave ohlásila otázka, koľkokrát v živote som sa rozhodla iba pre menšie zlo a ani ma nenapadlo, že všetci máme v sebe silu a schopnosť rozhodnúť sa jednoducho a prirodzene – PRE ŠŤASTIE.

Karolovo rozprávanie ma prekvapuje o to viac, že dnes absolvoval výstup na Gerlach – ako hovorí on – na našu prekrásnu strechu Slovenska. Ukazuje mi čarokrásne zábery z výstupu, kde na viacerých fotkách vidieť jeho eufóriou rozjasnenú tvár a vysvetlí mi, že pásy, ktoré má na fotografiách okolo podkolenia, slúžia na spevnenie kolenných kĺbov a uľahčujú mu cestu za prírodnými pôžitkami. Pri mojej zmienke o tom, že horolezectvo je síce úžasné, ale ja si ho nikdy nevychutnám, lebo sa bojím výšok, zareaguje: „Ty v tom vidíš nejaký problém? Je to predsa príležitosť prekonať ten strach, prekročiť svoj tieň a tam hore potom zažiť neopísateľnú radosť!“

V skratke mi porozpráva o tom, ako sa jednoducho zaťal a rozhodnutie fungovať bez invalidného vozíka premenil po nejakom čase na sladkú skutočnosť. Hovorí o hodinách plávania, o zmene životosprávy, radikálnej úprave hmotnosti a o dare, ktorý si dnes hodne ľudí ani neuvedomuje a to je možnosť vidieť krásu v každučkom okamihu nášho žitia. Tento muž si uvedomuje, že vďaka krutým týždňom, keď bol odkázaný na pomoc druhých ľudí, je dnes vnímavejším a šťastnejším človekom. Stavia sa ku každému dňu s pokorou a vďakou a hlavne chuťou rozvíjať svoje jednoduché, krásne šťastie núkajúce sa nám všetkým a to bez rozdielu 🙂

prírodné krásy

Karol má 35 rokov a desaťročnú dcérku, ktorá kráča v tatových šľapajach. Už od útleho detstva je zžitá s prírodou a prázdniny v stane považuje za tie najkrajšie na svete. Karolovým rodiskom je naše hlavné mesto, ale on miluje Liptov a trávi tu každú voľnú chvíľku. Leto je tu a preto by sme aj my Liptáci mali zvážiť, či sme nevideli viac prímorských oblastí ako zákutí nášho očarujúceho regiónu – tie máme totiž rovno pod nosom a stoja určite za našu pozornosť.