ŠTEFÁNIK TRAIL v číslach, to je 144,2 km a +5330 m pre kategóriu ULTRA JEDNOTLIVCI alebo 140,4 km a +5023 m pre ŠTAFETY. Mimo čísel je to intenzívny zážitok plný nových dojmov a známostí, prekonávaní a nespania, očakávania a zodpovednosti.Photo by MICHAL PETROVIČZačalo to klasicky pri Šichtovi – ja tomu človeku dám snáď sochu postaviť, lebo ma vždycky povolá na akciu, ktorá výde tak minimálne na 110% ! Ani teraz tomu samozrejme nebolo inak. 🙂

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, napísal Luky Kubovi správu, že reku HYBAJ na ŠTEFÁNIK TRAIL bežať s kamošmi ŠTAFETU. Tím je vysekaný zo samých borcov, všetci majú nabehané viac ako Ty odkráčané, nebudeš sa nudiť. Auto, šofér, štartovné, tričko, všetko zabezpečené, stačí vyraziť z domu a hrdo sa pripojiť k tímu TATRAN FATRAN TEAM (Sponzored by Teamindustries – Makrek Koreň). Takáto ponuka sa neodmieta a tak som sa v piatok 10.6.2016 okolo 20tej hodiny večernej ocitol v bufete pri stanici v Piešťanoch. Nadávajúc na opitú obsluhu a bagetu, ktorej som sa skoro nedočkal, som sa za prítomnosti Lukyho a Roba rozčuľoval nad problémami dnešnej mládeže a dorastu (do 35 rokov). Keď som už mal v žalúdku to diablovo dielo v podobe zapečenej bagety, konečne dorazil zvyšok tímu z čiernom 9-miestnom citróne. Zaujímavé, že po celý zvyšok večera som toto auto ospevoval ako 7-miesty Mercedes. 😀 Ako sme my traja nastúpili do auta, ostatným bolo v momente jasné, čo za zberbu si to zavesili na krk. Tak trošku sme boli rozcítení z tip-top potenciálneho karavaníku, z lesov naokolo, z mesiaca na oblohe, ja z požitej bagety, no proste zo všetkého.

Keď sme dorazili na Bradlo, kde bolo miesto štartu, ja úplne prespeedovaný, pripravený bežať a bežať… chalani ma len krotiť museli, že však kľuuud, Ty štartuješ tak za 12 hodín! 😀Tak sme si vypočuli výklad trate, pokochali sa početným ženským zastúpením a urobili si spoločnú TATRAN FATRAN TEAM predštartovú foto.Pred štartovným oblúkom to vyzeralo, ako keby sa tu mala odohrať nejaká nočná hra a nie seriózny pretek. 🙂 Bolo to spôsobené asi našou dobrou náladou a (len?) 66 štartujúcimi štafetami. O 23tej hodine zaznel výstrel a naháňačka sa mohla začať.P.S.: To čudo, čo má Marek na ľavej ruke.. to nie je umelý faker. To je čip na kontrolu. 😀

Na prvý úsek s proporciami 15,1 km, +339 m a -591m sme s bľakotom vyprevadili Mareka a pobrali sme sa do nášho karavanu. Spať. Jeden cez druhého. Teda aspoň my traja vzadu. Oukej, vlastne iba ja a Robo. Luky vkuse niečo kecal. 😀  Ja som sa konečne ukľudnil (lebo som zaspal) a tak sa ostatní nemuseli báť, že premotivovaný budem chcieť bežať popri aute.
Ako účastníci štafety sme dostali šamanský náramok žiarivej zelenej farby, ktorý nám dával úžastnú moc žrať.. ehm… občerstvovať sa, na každej KAŽDEJ občerstvovačke. Preto som akoby zázrakom precitol vo chvíli, keď nastal ten správny čas na túto aktivitu. Dorazili sme totiž na miesto prvej odozdávky štafety – Dobrá voda. Tak sme sa nenápadko motali okolo stolov s jedlom, kamuflovali, že sme zahĺbení do rozhovorov a okupovali lakocinky.

Marek nám vylakťoval slušné 19te miesto a náš druhý jazdec Majo vyrazil v ústrety prekernému úseku Záruby, na ktorý mnoho štafiet poslalo pre istotu dvoch bežcov súčastne. To asi preto, aby došiel aspoň jeden, keby sa ten druhý niekde zarúbal… Predsa len 23,2 km, +1009 m a -962 m v noci o čelovke nie je med lízať. My však bežcami šetríme a Majo je kalič, ten to zvládne!V aute opäť kóma až do Bukovej, kde ma zase prebralo k životu a lietal som po okolí. Ale tak sa mi vidí, že tam sme sa všetci hromadne nejak rozbehávali. Asi preto, že bola celkom kosa a na oblohe sme videli svietiť Petzl mesiac. Na občerstvovačne sa Luky rozčuľoval, prečo ho vyhadzujú zo stanu, keď on sa právom chce posilniť (v skutočnosti, len strašne zavadzal ultrákom, ktorí mali dosť starostí sami so sebou, nieto sa ešte predierať cez nás nenažrancov 😀 ).  To už ale bol náš borec číslo tri Jakub pripravený na zveľadenie našej pozície v rebríčku štafiet. Prepáč Kubo, že som Ťa nevyprevadil, no bola mi ozaj že kosa kosúca. Aha aj Teba klepalo! 😀 Ináč povedané, v dvojke s Robom sme sa zase vyvalili spať do auta. Po Zárubách sme boli na 9tom mieste a Kubo išiel bojovať so 17,4 km +669 m -746 m.

Spánok ma ovládol dostatočne veľa na to, že som ani nepostrehol, ako sa Luky po požití asi 30tich redbullov vychystal na svôj štvrtý úsek. Čo ma však prebralo boli výkriky IDEŠ ŠICHTA!! IDEEEEEŠ!!! alebo skôr jeho presvišťanie okolo auta, keď vyfasoval štafetu od Kuba, ktorý doniesol ešte lepšie – 6te miesto . Ako.. nebol som si istý, či sa mi to len sníva, alebo ten chlapík štartuje serióznym šprintom na svojich 19,3 km a +868 m -524 m (verím, že som dobre vypočítal propozície tohoto úseku, pretože na mapke vidím len úsek platný pre ultráčov – aby sa im nemálilo našich 140 km, prihodili im tam chudákom ešte 4 km úsek s nejakým tým prevýšením hore dole).

Trošku nešťastný z toho, že nevyprevádzam všetkých členov posádky som chytil hĺbavú chvíľku a uvedomil som si, čo všetko účasť na štafetovom behu so sebou prináša. Napríklad oveľa väčšiu zodpovednosť, ako keď človek behá sám za seba. Tu funguje.. fungujeme.. ako tím. Nechcem to prepáliť niekde v polovici, no ani byť pomalý. Hlavne to dokončiť. Nech sa deje čokoľvek.

Luky vyrážal už za svetla, tak aj my s Robom čiastočne končíme autovú éru spánkovú. Bdieme. Na Pezinskej Babe tlieskame ultrákom a chalani z tímu družne zatlieskajú aj mne, keď sa vrátim zo záchoda. 😀 Vraj super čas! 😀 Áno, okolostojaci nechápali…

Vrámci dôkladnej prípravy si náš druhý Marek ťahákuje na ruku trasu svojho – piateho úseku 28,1 km +779 m -915 m.Luky dohrmí na 4tej pozícií, hneď tesne za tretím tímom a my silno atakujeme bedňu. 🙂 Marek, ako naše najsilnejšie želiezko v ohni – naša nádej na hviezdne tretie a možno aj lepšie miesto, vyráža. Zdrvujúcim tempom musel tretiu štafetu dobehnúť hneď za prvou zákrutou.

My sa ideme povenovať Šichtíkovi, lebo ten zas preklína celý svet, aké je to všetko strašné, hrozné, boľavé, do Mrkvy sem, do Mrkvy tam! …ešte, že ho už poznáme a vieme, že toto je jeho prejav top nálady. 😉 Po nejakej dobe vyrážame, lebo ťažko povedať, či budeme rýchlejší my na aute alebo Marek po svojich. Tak sa vydáme na Kamzík a tu sa prichystá Robo a rovno s ním už aj ja.. veď sa už neviem dočkať. 😀 Obaja sa cítime pod napätím, a to celkom slušným, chaloši to vybúšili, čo to dalo, teraz je rada na nás. Teda najskôr bude showman Robo. Nuž mu na jeho želanie donesiem pohárik, ako súčasť povinnej výbavy.

Jaaaj.. tak tento vraj nechcel. 😀

Keďže Roba čaká vraj trošku chaotický úsek, dohodneme sa, že po prvé chaotické miesto pobežím s ním.. nech môžme stresovať dvaja.

Po pribehnutí prvej štafety sa napätie zvyšuje a za každým pohnutím lístka vo vetre vidíme Mareka. Darmo. Druhá, tretia, štvrtá štafeta a my nechápeme. Ľudovo povedané: WTF?? Prišli nervy, ja som už od dobroty nevedel, čo do seba na občerstvovačke, tak som od dobrovoľníkov vykšeftoval sójový suk natretý nutellou. Len tak, za účasť. Čas sa plazil ako ja keď mám ráno vstať z postele, bežcov pribúdalo, nervozity tiež. Asi zablúdil. Nemohol. Mohol? Nevieme. Čakanie začína byť nepríjemné, ba až frustrujúce. Nezávidím Robovi pozíciu, čakal vo vypätí na prebratie štafety. V celom tíme diskutujeme o možnostiach, čo sa mohlo, nemohlo a muselo stať. Ideme ho spoločne vyzerať až ku lanovke, no neúspešne. Kubo mu opakovane volá, no nič. Nervózni sa ideme opýtať ku organizátorom, či nám nevedia udať jeho polohu. Ani si už nepamätám, či nám túto info poskytli alebo nie, taký som bol v myšlienkach zahĺbený… Konečne sa ozval, zavolal Kubovi, vraj mu na 10tom kilometri odišli kolená a s bolesťami vládze ledva kráčať. Že za polhoďku je pri nás.

Ufff…

Po necelej hodine sme ho spozorovali ako kráča na kopček hore lanovkou. Rozbitý, a riadne. Úplne bolo vidieť, ako sa kyvoce zo strany na stranu a ledva chodí. To muselo bolieť, a ukrutne. Zbehli sme mu kúsok naproti a odprevadili k občerstvovačke. 19te miesto.Marek za nás všetkých Ti patrí obrovský rešpekt a obdiv za to, čo si v tých bolestiach dokázal. Ja sám mám o sebe pochybnosti, či by som niečo také zvládol. Si bojovník. Verím, že kolená sa dnes majú už lepšie.

Štefetu prevzal Robo a ja som ho išiel mýliť do lesa. Myslel si, že mu vari pomôžem s orientáciou, no keď som ho skoro poslal opačným smerom, pochopil, že reálne budeme strečkovať dvaja. Po asi 300 metroch a štyroch poblúdeniach  sme našli správnu cestu a ja som sa vrátil. Propozície šiesteho úseku: 20,2 km +754 m – 952 m.Pred odchodom som sa dozoznamoval s Lukyho bežeckým ruksakom, lebo svôj som nechal doma a valili sme na Devín. Tu som si ešte stihol pred štartom pol hodinu pospať v aute, rozklusať sa a skočiť si do auta pre Lukyho štartovné číslo. Zo zadnej strany bola totiž detailne rozpísaná trasa a mňa čakalo trochu kľukatenia ulicami. Samozrejme, že keď som sa vracal k občerstvovačke, chalani na mňa ostodušu mávali, že POOOOĎ!!! UŽ JE TUUUU!! 😀
ČO? KDE? NO TO SNÁĎ NIE!! 😀

Tak som im vytrhol štafetu skoro aj s rukami a vrhol sa na svoj – posledný úsek 17,1 km +449m -463m.

Robo keď to uvidel, tak si povedal, že čo som to za mužský pohlavný úd a prečo nemôžem chvíľu fungovať ako ostatní. Doniesol nám 16te miesto.Môj úsek sa najskôr kľukatil ulicami a ja som si išiel oči vyočiť, aby som na križovatkách zazrel faborky. Všade dobre, na križovatkách najhoršie. Neviem, možno môj osobný pocit, no pri odbočovaní by som si vedel predstaviť aj kúsok výraznejšie umiestnenú faborku.
Asfaltku vystriedala poľná cesta a ja som konečne zaliezol do chládku medzi stromy. Ono to totiž začalo pražiť slnko, ako keby zadarmo kúrili. Sem tam sa na trati objavil nejaký cyklista, ktorý buď obehol mňa, alebo ja jeho. Čo ma tešilo, bol fakt, že som obehol pár štafetárov, že cyklisti boli ohľaduplní a pri križovaní trasy s MTB pretekom bol naozaj dostatok organizátorov.
Nervy som dostal až pri zbehoch v lese, kde mi žltočierne faborky splývali so žltozelenými listami a akoby to nestačilo, pustila sa mi z nosa krv. Trochu som spomalil, lebo som nevedel, čo sa deje, no našťastie to rýchlo prešlo.
Po zbehu som sa ocitol v blízkosti Dunaja, a to už bolo známe prostredie. Tu som to mohol vypáliť. Keď som obiehal ďaľšieho štafetára, musel ma prekliať vo všetkých jazykoch, o akých čo i len počul.. teda aspoň niečo také som zazrel v jeho očiach. Nevadí. Za potlesku dobieham do cieľa, čo je vždy úžastný pocit a tam vypľúvam dušu. Ešte, že sa v momente o mňa starali tieto kočeny.Sadám si na schody a lapám dych, ktorý dobieha za mnou tak pol kilometra.Ešteže je v cieli toľko fotografov a ja si užívam svojich 5 minút slávy…Našich 5 minút slávy. 🙂Ale to až potom, ako ma Luky zdrbal, že čo už robím v cieli, že ma ani nestihol ísť čakať. 😀 Normálne regulérny hejt. 😀

Tak sme to nakoniec všetci spoločne zvládli za 15:05.16 a zasadli sme na 10te miesto. 🙂 (kompletné výsledky štafiet TU)

Potom nasledovala neskutočná obžieračka cestovinami, palacinkami, keksíkmi a čo ja viem čím ešte.. no dobre, tak ešte pivom.. Len škoda, že ste takí suchári a neostali ste somnou na afterku. 😛

Všetkým členom TATRAN FATRAN TEAM obrovské ĎAKUJEM za no.1 akciu, od začiatku, až do konca! A samozrejme aj nášmu šoférovi a fotografovi v jednej osobe – Tomášovi! Vždycky si po takejto akcií poviem jediné: Verím, že sa presne v tomto zložení stretneme aj o rok! 😉 Širokú verejnosť by som ešte chcel odkázať na trošku masochistickejšiu stranu ŠTEFÁNIK TRAILU – ULTRA.
Džulia, ktorú som prišiel do cieľa „vyzddvihnúť“ po 144,2 km útrapách napísala svoje pocity z tohto preteku do svojho vypimpovaného blogu: dennikdialkoplazky.blogspot.sk. Ráčte sa kochať masakrom. Máš môj obrovský obdiv Julka. 😉

P.S.: Niektorý fotografický materiál som prevzal od: Michal Petrovič – fotograf

by Kubo